Drahí priatelia!
Najobľúbenejším momentom slávenia Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania je pre mňa obrad svetla. Obrady začínajú v úplnej tme. Tma pripomína sklamanie, frustráciu, strach a beznádej, ktorá bola v srdciach učeníkov, keď zložili Ježišovo mŕtve telo do hrobu. A potom, uprostred tejto tmy, začne horieť plamienok veľkonočnej sviece, od ktorého si zapaľujeme naše sviece, až chrám zaplaví svetlo a tma akoby stratila svoju moc.
Presne o tomto je dnešná noc. O víťazstve svetla nad tmou. Slávime tú najväčšiu udalosť v dejinách: Ježiš vstal z mŕtvych! Hriech a smrť už nemajú posledné slovo! Kristus je skutočne víťaz, s ktorým sa nemáme čoho báť.
Ale buďme k sebe úprimní. Niekedy sa zdá, že táto kozmická udalosť má len malý dosah na realitu našich životov. Čo vo chvíľach, keď osobný Veľký piatok stále trvá. Keď hrob, do ktorého sme museli pochovať svoje sny, vzťahy alebo nádeje, je stále zavalený kameňom. Ako môžeme spievať Aleluja, keď stále vidím toľko dôvodov na beznádej a plač?
A presne tu, v tomto napätí, sa ukrýva neuveriteľná sila dnešnej noci. Podstata Zmŕtvychvstania nie je v tom, že sa zázračne zmenia naše vonkajšie okolnosti, ale že sa zmení náš postoj uprostred nich.
- Znamená to, že víťazstvo nad hriechom neprichádza tak, že zrazu zmiznú všetky pokušenia. Ale tak, že dostávame silu nad nimi víťaziť, alebo že už nemajú moc nás vnútorne zlomiť a zobrať nám dôstojnosť Božích detí.
- Znamená to, že mať účasť na vzkriesenom živote je vedieť dýchať aj uprostred útlaku a nepohody.
- Znamená to veriť, že neexistuje taká chmúra, ktorá by nám mohla natrvalo ukradnúť nádej.
- Že niet takej zrady, ktorá by nám mohla zabrániť odpustiť.
- Že niet takej situácie, v ktorej by sme sa nemohli rozhodnúť milovať.
Naše osobné Veľké noci začínajú práve v tomto bode, keď si uvedomíme, že Vzkriesený Pán túži byť s nami práve uprostred nášho reálneho každodenného života. Nielen v kostole počas slávenia liturgických slávonstí.
Keď vo Vietname prevzali moc komunisti, arcibiskupa François-Xavier Nguyễn Văn Thuận na 13 rokov poslali do väzenia. Z toho deväť rokov strávil v malej, tmavej samotke bez okien. Deň za dňom, rok za rokom, tá istá tma, tá istá samota, tá istá beznádej. Zúfal si a opúšťal sa. Očakával svoje zrútenie. Z Božieho meškania, v zmätočnými emóciami naplnenom srdci, adresoval Bohu výčitku, prečo najproduktívnejšie roky života nemôže aktívne budovať Božie kráľovstvo. Ako tak jedného dňa tento niekedy akčný pastier v úzkosti lapal vzduch cez štrbinu dverí pocítil odpoveď: Ja som ťa nepovolal pracovať pre mňa, ale ma nasledovať.
To bol moment precitnutia. Rozhodol sa, že nebude čakať, kým bude slobodný. Ale pochopil pozvanie žiť už teraz. Rozhodol sa, že v okolnostiach ako budú prichádzať, bude žiť naplno, ako mu to kázal Pán. Priamo vo väzení sa z neho stal slobodný muž. Keď mu strážcovia priniesli jedlo, usmial sa na nich a začal sa s nimi rozprávať. Rozprával im príbehy zo svojho detstva, učil ich cudzie jazyky. Spieval piesne, recitoval žalmy, ohlasoval Božie slovo. Vonkajšie okolnosti kardinála Thuậna sa deväť rokov absolútne nezmenili, ale v jeho srdci vstal Kristus z mŕtvych. Svetlo definitívne porazilo tmu. A uprostred väzenia žil ako najslobodnejší človek na svete.
Priatelia, najbližšie týždne budeme hľadieť na plamienok veľkonočnej sviece, ktorá reprezentuje prítomnosť vzkrieseného Pána. V deň nášho krstu nám bola symbolicky zverená účasť na tomto Kristovom svetle. Skúsme tieto dni pri pohľade na paškál vedome dovoliť Vzkriesenému Kristovi, aby vniesol svetlo do reality našich dní. Dáva nám silu dýchať, odpúšťať a milovať. Tam, kde sme. Nech Zmŕtvychvstalý Ježiš vstane aj v našich srdciach a my sami sa staneme svedectvom o tom, že láska je silnejšia ako smrť.