Od 22. do 26. júna sa partia z nášho UPeCe vybrala do Vysokých Tatier. Na pár dní sme opustili ruch Bratislavy a usadili sa v Novom Smokovci, kde sa naším dočasným domovom stala fara. Tatry nás privítali po svojom. Najprv dažďom, mokrými chodníkmi a oblakmi, ktoré si tvrdohlavo sadli na štíty. Pondelok preto patril pokojnejšej prechádzke k Vodopádom Studeného potoka a na Hrebienok. Hory nám hneď na začiatku pripomenuli, že nie vždy sa kráča podľa plánu, ale vždy sa dá kráčať s dôverou.
V utorok už prišiel čas na Kriváň. Zo Štrbského plesa sme sa vydali nahor, krok za krokom, dych za dychom. Kriváň nie je hora, ktorú človek len tak „dá“. Skôr je to hora, ktorá si človeka trochu vyskúša. Naučí ho spomaliť, zabrať, prijať únavu a potom sa nechať odmeniť výhľadom, ktorý sa nezmestí do fotografie. Na vrchole bolo cítiť radosť, ktorá nepotrebuje veľké slová. Stačilo stáť, dýchať a vedieť, že sme tam spolu.
Po dni plnom výškových metrov prišiel večer s jednoduchou krásou. Večera, film, spoločný čas. Také tie chvíle, keď človek zistí, že spoločenstvo sa nebuduje iba pri veľkých udalostiach, ale aj pri stole, pri smiechu a pri únave.
Streda bola oddychová. AquaCity Poprad sa stalo našou malou oázou po Kriváni. Voda zmyla z nôh únavu a z hláv každodenný zhon. Večer za nami prišiel otec Igor, slávili sme svätú omšu a deň sme zakončili rozhovormi pri stole. Niektoré večery netreba príliš opisovať. Stačí povedať, že boli dobré.
Vo štvrtok sme opäť vstávali skoro. Z Nového Smokovca sme sa električkou presunuli do Tatranskej Lomnice a odtiaľ sme sa vydali smerom k Chate pri Zelenom plese, známej ako Brnčalka. Tam, pod skalnými stenami, pri tichu plesa a v objatí hôr, sme slávili svätú omšu. Bola to jedna z tých chvíľ, keď liturgia znie akosi priezračnejšie, akoby sa k modlitbe pridával aj vietor, kamene a voda.
Pre časť skupiny bola Brnčalka cieľom dňa. Oddych, dobré jedlo a cesta späť. Druhá časť pokračovala na Jahňací štít. Výstup bol náročný, miestami únavný, ale krásny. Hory majú zvláštny dar. Nechajú človeka pocítiť vlastnú krehkosť, no zároveň mu ukážu, že s pomocou druhých dokáže viac, než si myslel. Niekto počká, niekto povzbudí, niekto podá ruku. A zrazu už nejde iba o vrchol, ale o cestu, ktorú nesieme spolu.
Piatok bol dňom balenia, poslednej svätej omše a rozlúčky s Tatrami. Ešte sme sa vybrali na Hrebienok, tentoraz inou trasou, akoby sme sa s horami nechceli rozlúčiť príliš rýchlo. Na obed sme sa zastavili v kolibe. Potom už nasledovali vlaky, autá, cesty domov a v batohu okrem vecí aj vďačnosť.
Tatry nám počas týchto dní dali veľa. Dážď aj slnko. Námahu aj oddych. Výhľady aj ticho. Boľavé nohy aj plné srdce. A možno práve v tom bola krása celého výletu. Nešlo iba o Kriváň, Jahňací štít či Hrebienok. Išlo o spoločný čas, o modlitbu, o rozhovory, o ľudí, s ktorými sa kráča ľahšie.
Domov sme sa vrátili unavení, ale obdarovaní. S kúskom Tatier v očiach a s vedomím, že Boh niekedy hovorí veľmi jemne. Cez vietor v kosodrevine, cez ticho plesa, cez spoločný smiech aj cez obyčajný krok na horskom chodníku.
