Naša UPeCe púť do Grécka bola vzácnou cestou za krásou, dejinami, vierou a miestami, kde sa evanjelium prvýkrát dotklo európskej pôdy. Počas šiestich dní sme putovali od Solúna cez Bereu, Kavalu a Filipy, až po Meteory, Atény a staroveký Korint. Každý deň bol sprevádzaný svätou omšou, spoločnou modlitbou a objavovaním miest, ktoré sú hlboko vpísané nielen do dejín Cirkvi, ale aj do duchovnej pamäti Európy.
Našu cestu sme začali v Solúne, meste svätých Cyrila a Metoda. Práve odtiaľto vyšli vierozvestcovia, ktorí priniesli vieru aj našim slovanským predkom. V bazilike svätého Demetra, pri rotunde svätého Juraja a v kostole svätých Cyrila a Metoda sme si mohli nanovo uvedomiť, že viera, ktorú dnes žijeme, má konkrétnu históriu, konkrétne miesta a konkrétnych ľudí, ktorí sa nebáli vykročiť.
Solún je zároveň mestom, ktorému apoštol Pavol adresoval svoje listy plné povzbudenia, nádeje a vytrvalosti. Práve tu akoby osobitne zaznievali jeho slová: „Ustavične sa radujte. Bez prestania sa modlite. Pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1 Sol 5,16 až 18). Tieto slová sa pre nás stali jednoduchým, no hlbokým programom púte: radovať sa zo spoločenstva, modliť sa na miestach viery a ďakovať za všetko, čo sme mohli prijať.
Osobitným zážitkom bola aj návšteva Berey. Toto mesto bolo v minulosti významným centrom Byzantskej ríše a pre množstvo zachovaných chrámov dostalo prezývku Malý Jeruzalem. V atmosfére starobylých kostolov a úzkych uličiek sme mohli premýšľať nad tým, ako prijímame Božie slovo dnes. Nie iba ako peknú myšlienku, ale ako živé svetlo, ktoré premieňa zmýšľanie, rozhodnutia aj každodennosť.
Jedným z najsilnejších momentov celej púte bola návšteva Filip. Práve tam apoštol Pavol pôsobil, tam bol väznený a tam bola pokrstená prvá kresťanka v Európe, obchodníčka Lýdia. Na mieste jej krstu sme obnovili svoje krstné sľuby. Bol to okamih ticha, vďačnosti a hlbokého vnútorného pohnutia. Miesto, kde sa začal kresťanský príbeh Európy, sa pre nás stalo miestom osobného návratu ku koreňom vlastnej viery.
Pri pohľade na toto miesto zneli Pavlove slová Filipanom ešte naliehavejšie: „Radujte sa v Pánovi vždy“ (Flp 4,4). A tiež jeho uistenie: „Ten, ktorý začal vo vás dobré dielo, ho aj dokončí“ (Flp 1,6). V prostredí, kde sa evanjelium začalo šíriť na európskom kontinente, sme si mohli uvedomiť, že Boh aj v nás začal svoje dielo. Nie hlučne, nie okázalo, ale verne, trpezlivo a s nežnosťou, ktorá presahuje naše predstavy.
Ďalším nezabudnuteľným miestom boli Meteory. Kláštory postavené na vrcholoch mohutných skalných veží nám doslova brali dych. Pri pohľade na ne sa človek neubráni otázke: ako to vôbec dokázali postaviť? Ešte silnejšia však bola iná otázka: aká veľká musela byť túžba týchto mníchov po Bohu, keď boli ochotní budovať miesta modlitby tak vysoko, tak odvážne a tak nádherne?
Prekrásne vyzdobené chrámy, ikony, vôňa kadidla, ticho a majestátny výhľad na krajinu vytvárali priestor, v ktorom človek spontánne stíchne. Meteory nám pripomenuli, že modlitba pozdvihuje človeka vyššie. Nie preto, aby utekal zo sveta, ale aby sa naň naučil pozerať Božím pohľadom. Bolo to miesto, kde sa krása stala modlitbou a kameň akoby svedčil o vytrvalosti viery.
V Aténach sme vystúpili na Akropolu a navštívili Areopág, miesto, kde apoštol Pavol hovoril k filozofom a hľadajúcim ľuďom svojej doby. Tam zaznelo jeho veľké svedectvo o Bohu, „v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Bolo silné stáť na mieste, kde sa viera stretla s kultúrou, otázkami, pochybnosťami aj túžbou človeka po pravde. Atény nám pripomenuli, že evanjelium sa nebojí dialógu, myslenia ani hľadania.
Naša púť nás napokon priviedla aj do Korintu. Práve Korinťanom Pavol napísal jedny z najznámejších slov o láske: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá“ (1 Kor 13,4). Na mieste, kde Pavol kázal a budoval jednu z prvých kresťanských komunít, tieto slová dostali novú hĺbku. Láska tam neznela ako romantická predstava, ale ako náročný spôsob života, ktorý buduje spoločenstvo, uzdravuje vzťahy a učí človeka vyjsť zo seba.
Korint nám zároveň pripomenul, že Cirkev od začiatku nebola spoločenstvom dokonalých ľudí. Bola a je spoločenstvom povolaných, formovaných a premieňaných. Pavol Korinťanom píše: „Vy ste Kristovo telo“ (1 Kor 12,27). Aj my sme si mohli nanovo uvedomiť, že viera nie je iba osobná záležitosť jednotlivca. Viera vytvára spoločenstvo, v ktorom má každý svoje miesto, dar aj zodpovednosť.
Táto púť bola pre nás veľkým požehnaním. Nebola to len cesta po krásnych historických miestach. Bola to cesta po stopách viery, ktorá sa odvážila prekročiť hranice, vstúpiť do nových miest a meniť ľudské srdcia. Bola to cesta, na ktorej sa dejiny stávali blízkymi a Božie slovo konkrétnym.
Domov sa vraciame s vďačnosťou za spoločenstvo, za každodennú svätú omšu, za miesta, ktoré sme mohli navštíviť, aj za chvíle, keď sme mohli nanovo povedať svoje áno Kristovi. Zvlášť obnova krstných sľubov na mieste krstu Lýdie zostane v mnohých z nás ako jeden z najhlbších momentov celej púte.
Nech plody tejto púte zostanú v našich srdciach ešte dlho. A nech nás povzbudia, aby sme aj my tam, kde žijeme, študujeme, pracujeme a stretávame sa, boli svedkami viery, nádeje a lásky.
