26. Alžbeta Durínska

sekcia Vzory lásky

Pondelok, 26.5.2008

Sv. Alžbeta Uhorská (Durínska) (* 1207, Bratislava – † 17. november 1231, Marburg) je uhorská svätica.

Sv. Alžbeta bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. a jeho manželky Gertrúdy, pochádzajúcej z Bavorska. V Bratislave, kde sa narodila, prežila prvé štyri roky svojho života.

Z politických dôvodov bola už ako jednoročná zasnúbená s durínskym grófom Ľudovítom IV., ktorý mal v čase zásnub len osem rokov. Do svojich štyroch rokov žila sv. Alžbeta na rodičovskom kráľovskom uhorskom dvore, odkiaľ bola v 1211 prevezená do sídla svojho snúbenca na hrad Wartburg v Durínsku.

Po dovŕšení 14 rokov sa sv. Alžbeta zosobášila s Ľudovítom IV. Z toho manželstva pochádzajú tri deti: syn Hermann, neskorší nástupca Ľudovíta IV.; Sofia, neskoršia brabantská kňažná a Gertrúda, ktorá sa stala rehoľníčkou a je dodnes uctievaná ako blahoslavená.

Sv. Alžbeta užívala síce kniežací majetok, no nie pre seba, ale pre chudobných a chorých, pretože jej život bol zreteľne poznačený ideálmi jej súčasníka sv. Františka z Assisi. Grófovým príbuzným sa však počínanie sv. Alžbety nepáčilo. Po tom čo Ľudovít IV. v roku 1227 zahynul v južnom Taliansku počas križiackej výpravy, príbuzní jej manžela proti sv. Alžbete tvrdo zakročili. Odňali jej deti, odmietli uznať jej dedičské nároky po manželovi a vyhnali ju z Wartburgu.

Sv. Alžbety sa našťastie ujal jej posledný spovedník, známy kazateľ Konrád z Marburgu. Ten pre ňu vymohol aspoň časť majetku z jej dedičského podielu. Sv. Alžbeta sa ho však vzdala v prospech nemocnice v Marburgu, kde až do svojej smrti v roku 1231 slúžila chorým.

Alžbetu vyhlásil za svätú pápež Gregor IX. už štyri roky po jej smrti. Svätá Alžbeta Durínska patrí medzi vzory a nebeských ochrancov charitatívnej činnosti. Viaceré rehoľné spoločnosti a dobročinné organizácie nesú jej meno a inšpirujú sa jej ideálmi.

Alžbeta vynikala činorodou láskou. Už ako dieťa rada rozdávala chudobným svoje peniaze a stále sa „obšmietala“ okolo kuchyne a zásobárne, aby uchytila niečo pre hladujúcich. Tento detský záujem o človeka bol predzvesťou nádherného života ženy. Kňažná z Wartburgu, ktorá vyhľadávala chyže svojich poddaných, ošetrovala chorých, čakala na novorodencov, pochovávala mŕtvych, bola naozaj pravým vzorom charitatívne činnej ženy. Ale v tejto činnosti išla ešte ďalej tým, že sama ošetrovala malomocných, ťažko zapáchajúcich a v čase hladomoru predávala aj hrady a zámky.

Sv. Alžbeta Uhorská mala rada všetkých, a to tak, ako káže Boh. Vydala sa za Ľudovíta Durínskeho. Mala ho rada a manžel jej opätoval lásku. Mal porozumenie aj voči jej štedrosti k chudobným a chorým. Mali syna a dve dcéry. Mladšia dcéra Gertrúda je v Cirkvi vyhlásená za blahoslavenú.

Veľmi skoro ovdovela, príbuzní manžela ju obrali o deti a vyhnali z hradu. Dostala síce ponuku vrátiť sa na otcovský uhorský dvor, ale ona zasvätila svoj život Bohu a službe chudobným a chorým. Podobne ako sv. František Assiský pochopila slová Pána Ježiša: „Blahoslavení chudobní v duchu…“ . Chudobní boli jej láskou, im slúžila, a v úžasnej pokore. V tejto službe oslávila Boha. Zomrela ako chudobná. Čo stále milovala, tým sa aj napokon stala.

Ježiš nás neustále vyzýva k súcitu s inými. On sám nám je najlepším príkladom tohto súcitu. Jednak tým, že prišiel sem medzi nás a narodil sa ako človek. „Priepasť“ medzi Bohom a človekom, ktorý vybudovať človek svojím hriechom preklenul. Prišiel sem. A rozhodol sa znášať náš údel. Súcit, znamená cítiť spolu s niekým to, čo on prežíva. V latine compassio znamená trpieť spolu. A tiež tým, ako prežíval problémy ľudí, ktorí prichádzali za ním. Ježiš až tak trpel, že to v ňom spôsobovalo pohyby v jeho vnútornostiach. Grécke slovo, ktoré sa niekedy používa pri popise jeho súcitu je splagchnizomai (napr. Mt 15, 32, ale aj inde). To však vyjadruje niečo ďaleko viac, než len súcit. Toto slovo doslova znamená „mútiť vnútornosti“ (ako sa múti maslo). A to potom vedie k činu. Toto je príklad súcitu aj pre nás. Slabším slovom pre súcit je empatia. Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov a duševného stavu toho druhého. Súcit je niečo silnejšieho. Je to schopnosť prežívať utrpenie, ktoré má druhý človek. A toto je rozhodne čosi omnoho ľudskejšieho a pozitívnejšieho.

Svätopisci hovoria o Alžbete Durínskej, o ktorej sme dnes hovorili ako o premožiteľke samolásky, potešiteľke zarmútených a milovníčke modlitby, o žiarivej ozdobe žien, mocnej orodovníčke u Boha, nasledovníčke sv. Františka, opatrovníčke chorých a podporovateľke chudobných a opustených, matke svojich duchovných detí a vzore starostlivej matky. Bola ženou skutočného a hlbokého súcitu.

Otázky na zamyslenie:

Pripravil Ján Štefanec, SVD