10. Modlitba I. (Charakteristika)

sekcia Dary lásky Pondelok, 18. 12. 2006

„Predovšetkým žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí.“ (1 Tim 2,1)

Spisovateľ Eugen Ionesco napísal hru s názvom The Bald Soprano . V jednej scéne hry sedia oproti sebe muž a žena . Chvíľu sedia v tichu. Potom sa začnú na seba nesmelo usmievať. Nato muž začne slušne, no veľmi opatrne rozhovor. V ňom postupne prídu na to, že ich životy obklopuje neskutočné množstvo náhod, ktoré majú spoločné . Obaja pochádzajú z Manchestru. Obaja majú dvojročnú dcérku Alicu. Obaja žijú v Londýne na Bromfield Street. Obaja žijú na 5. poschodí toho istého obytného domu. A čo je už úplne nepochopiteľné: obaja žijú v byte číslo 8. Na svoje veľké prekvapenie zistia, že sú manželia .

Keď humor ustúpi, Ionescovo posolstvo vyletí do priestoru ako balón. Muž a žena, tak ako to je v mnohých iných manželstvách, aj napriek tomu, že sú manželmi sa v skutočnosti navzájom v hĺbke nepoznajú . Ich vzťah sa poväčšine rozvíja na povrchu . Na hlbšej úrovni nie sú vo vzájomnom kontakte .

Toto isté sa nanešťastie môže odohrávať aj medzi Bohom a človekom . Navonok sa môže zdať, že sme mu oddaní. Môžeme chodiť do kostola, zachovávať prikázania, nosiť na krku krížik. Ba dokonca môžeme i čítať duchovnú literatúru, zúčastňovať sa na stretkách, či pristupovať k sviatostiam. No kdesi v hĺbke náš vzťah s Bohom nefunguje: my v skutočnosti nevieme, kto Boh je .

Prečo je tomu tak? Prečo Boha aj napriek tomu, že sme na vzťah s ním hrdí v skutočnosti nepoznáme ? Prečo náš vzťah s ním nie je osobnejší ? Jedným z dôvodov je, že sme sa v skutočnosti nikdy s Bohom nenaučili komunikovať . Nikdy sme sa nenaučili k Bohu modliť osobne.

Tento stav však väčšinu katolíkov neuspokojuje. Nedávno časopis U. S. Catholic priniesol výsledky zaujímavej ankety. Pýtal sa svojich čitateľov, o čom by chceli, aby sa v kostole viac kázalo. Najviac ľudí odpovedalo, že o modlitbe . V ľuďoch dneška je hlboká túžba naučiť sa opravdivo modliť.

Prečo táto túžba? Jedným z dôvodov je ten, ktorý uvádza samotné Písmo. Keď sa raz Ježiš vrátil z modlitby bol zrejme tak zmenený , že ho apoštoli naliehavo prosili, aby ich naučil modliť sa. Človek dneška cíti to, čo cítili apoštoli a vlastne ľudia každej doby: že totiž existuje súvis medzi modlitbou a vnútorným pokojom . Aj keď vnútorný pokoj sám osebe nemôže byť pre človeka prvým a jediným cieľom modlitby, je cieľom významným, aspoň v začiatkoch. Vnútorný pokoj ako prvý a možno i jediný cieľ modlitby sa nachádza u ľudí tzv. nezjavených náboženstiev alebo hnutí združených pod názvom New Age. Tieto hnutia totiž hľadajú na prvom mieste pohodu človeka. Pre nich je centrom človek. A tak ich boh je len akási energia, ktorá ich napĺňa a mení, upokojuje a zjednocuje s kozmom; aspoň tak si myslia.

Pre nás kresťanov je to ale inak. Nám Ježiš zjavil, že Boh nie je len nejaká neosobná energia, ale naopak osoba . Boh je naším Otcom, Matkou, Bratom, Priateľom. A my ľudia nepotrebujeme energiu ale osobu, s ktorou by sme mohli vytvárať vzťah . My ľudia sme vzťahové bytosti . Bez vzťahov je náš život prázdny. S energiou sa vzťah budovať nedá. Vzťah sa dá budovať len s osobou. A vzťah s Bohom je tým najdokonalejším prototypom všetkých ostatných vzťahov, ktoré človek má.

A vzťah predpokladá komunikáciu . A to komunikáciu nielen vertikálnu , s Bohom, ale i horizontálnu , s tými, s ktorými spolu človek tento vzťah s Bohom tvorí, s ostatnými ľuďmi. A táto komunikácia, to je vlastne modlitba . Na úrovni s Bohom ju nazývame výslovne slovom modlitba, aj keď na úrovni s ľuďmi to nazývame jednoducho slovom komunikácia. A je tu tiež i komunikácia na úrovni vzťahu človeka samého so sebou. Výsledkom tejto trojitej komunikácie bude potom vnútorný pokoj. A to preto, lebo človek začne vytvárať jednotu s Bohom, s ľuďmi a sám so sebou. Ľudia správnej modlitby boli vždy pokojnými, radostnými, dobre zakorenenými, múdrymi, slobodnými, láskavými, trpezlivými, pokornými… Povedal som správnej modlitby , lebo modlitba môže byť i nesprávna. V kresťanstve jestvuje veľa ľudí, ktorí sa veľa modlia, no nevidieť to na nich. Ich život je rozhasený. Ich svedectvo dobrého života minimálne alebo žiadne. Kdesi je teda chyba. K tejto téme sa ešte vyjadríme.

Ako sa ale naučiť správne modliť? Myslím, že najlepším spôsobom je vydať sa na cestu do evanjelií a skúmať, ako, kedy a prečo sa modlil samotný Ježiš . To, čo tam nájdeme nás prekvapí. Prvá vec, ktorú tam nájdeme je zistenie, ako často sa Ježiš modlil. Dovoľte mi uviesť iba niekoľko príkladov a to iba z jedného evanjelistu, sv. Lukáša, aby sme si všimli tú častosť Ježišových modlitieb. Po svojom krste , Lukáš hovorí, Ježiš sa modlil (Lk 3,21). Po kázaní a uzdravovaní ľudí, Lukáš hovorí, Ježiš sa modlil (Lk 5,16). Pred tým, než si vybral svojich 12 apoštolov, Lukáš hovorí, že Ježiš strávil noc „v modlitbe s Bohom“. Pred tým, než rozmnožil chleby a ryby , Lukáš hovorí, že Ježiš sa modlil (Lk 9,16). Pred svojím premenením na vrchu v prítomnosti Petra, Jakuba a Jána, Lukáš hovorí, že Ježiš sa modlil (Lk 9,29). Predtým, než ho jeho vlastní učeníci poprosili , aby ich naučil modliť sa, Lukáš hovorí, že Ježiš sa modlil (Lk 11,1). Týchto pár príkladov o modliacom Ježišovi, nech nám stačí. Vidíme, že sú to príklady len z jedného evanjelia a aj to sme prišli iba do jeho polovice.

Čo sa z týchto príkladov o Ježišovi dozvedáme? V prvom rade to, že Ježiš pokladal modlitbu za dôležitú . Bol na zemi na misii a preto potreboval komunikovať s Tým, ktorý ho na túto misiu vyslal. Ďalej na modlitbu si vyhradil výlučný čas . Nemodlil sa popri čomsi inom. Aj keď možno i to. No popri modlitbe nepretržitej, sa modlil i výlučne. Ďalej modlitba ho menila . Vždy, keď prichádzal z nej, bol občerstvený, naplnený, pokojnejší, vyrovnanejší. Modlitba bola pre neho miestom, kde dostával svetlo vo svojich ťažkých rozhodovaniach. Bez modlitby neurobil žiadne významnejšie rozhodnutie. A v modlitbe zaiste preberal i zodpovednosť za všetky možné dôsledky svojich rozhodovaní.

Druhá vec, ktorej sa z evanjelií o Ježišovi dozvedáme v súvislosti s jeho modlitbou je tá, že Ježiš sa modlil nielen často, ale že sa modlil i sám, v samote . Ježiš napriek svojej zamestnanosti ľuďmi i úzkou skupinou svojich učeníkov si nachádzal čas na samotu . Marek napríklad hovorí, že Ježiš vyšiel z Kafarnauma a „utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil“ (Mk 1,35). Lukáš zasa hovorí, že Ježiš „vyšiel na vrch modliť sa a strávil celú noc v modlitbe s Bohom“ (Lk 6,12). Z toho vidíme, že Ježiš, ktorý bol bezpochyby veľmi zamestnaným človekom, pokladal za dôležité oddeliť sa od tejto svojej zamestnanosti, stratiť sa, a tam, mimo všetkého a všetkých sa modliť . Modlitba nebola pre neho strateným časom a tiež žiadne miesto, ktoré mu poskytovalo dobré podmienky na modlitbu nebolo pre neho nikdy príliš ďalekým.

Aké typy modlitby poznáme? V prvom rade treba povedať, že správna modlitba kresťana musí obsahovať štyri komponenty : chválu , vďaku , prosu , odprosenie . Nemusia byť samozrejme všetky štyri prítomné v každej modlitbe, no všetky štyri musia byť prítomné v modlitebnom živote každého kresťana. Pozrime sa na každý jeden z týchto komponentov zvlášť.

Chvála. Hovorili sme si, že niektorí ľudia sa modlia, aby obsiahli vnútorný pokoj. Platí to hlavne o tých, ktorí sú stúpencami nezjavených náboženstiev. No pre nás kresťanov by toto bolo príliš sebecké, do seba zahľadené, ba až narcistické. Duchovný autor Michael Downey hovorí, že dôvod, prečo sa kresťan má modliť k Bohu je, že Boh je Boh a hotovo [1]. Boh je veľký, všemohúci, mocný. Patrí mu teda chvála za to, že je, a že sa o nás stará. Celé stvorenie chváli Boha automaticky. Iba človek to nemusí robiť automaticky: môže alebo nemusí si to vybrať. No múdry človek, ktorý uzná veľkosť Boha a svoju malosť a pritom Božiu lásku voči sebe, nebude robiť nič iné, iba Boha chváliť . Bez nároku na to, aby čosi za to dostal späť, napríklad vnútorný pokoj. Toto je iste myšlienka veľmi náročná, no mnohí k jej logike postupne dozrejú. Treba k nej hlavne pokoru . Človek chvály bude teda do svojej modlitby prinášať oslavu Boha, chváliť ho za jeho veľkosť i lásku a všetko ostatné, čo mu príde na um.

Vďaka. Vďaku produkujú ľudia, ktorí majú otvorené oči a srdcia . Nič nie je samozrejmé. Všetko je dar. A je toľko vecí, ktoré nám Boh, ľudia i život samotný ponúkajú. Nedostatok vďačnosti človeka ochudobňuje a naopak vďačnosť ho obohacuje. Ktosi sa raz vyjadril, že na to, aby človek mohol byť vďačný si potrebuje vybudovať čnosť úžasu . Človek úžasu žasne každé ráno, že je tu nový deň, že svieti slnko, že spievajú vtáci, že prší, alebo padá sneh, že je tu každý deň nová príležitosť začať nanovo… A po úžase musí nasledovať len vďačnosť . Človek vďačnosti bude teda do svojej modlitby prinášať dary, za ktoré bude Bohu ďakovať. Ich zoznam bude nekonečný a nikdy nebude ošúchaný alebo nudný.

Prosba. Pravdu povediac, to je jediný typ modlitby , ktorý väčšina z nás pozná. A práve s týmto typom modlitby máme i najviac problémov, teologických i praktických. Medzi tie teologické bude patriť otázka, ako môže človek meniť Boha? Nie je to absurdum myslieť si, že Boha presvedčíme, aby zmenil svoje rozhodnutie? Medzi tie praktické zasa budú patriť námietky voči istote vypočutia modlitby. Máme predsa toľko príkladov, kedy sme sa modlili a Boh nás nevypočul. K tej prvej námietke iba toľko, že v Starom zákone máme najmenej dva príklady, kedy Boh na základe modlitby zmenil svoje rozhodnutia alebo sa aspoň chystal zmeniť ho, no nebolo to možné: Modlitba Abraháma nad Sodomou (Gen 18; Boh chcel zmeniť svoje rozhodnutie, no nedalo sa kvôli ľuďom) a Mojžišova prosba za ľud, ktorý sa spreneveril (Ex 32, 7-14; Boh svoje rozhodnutie zmenil). Nad tým, ako to je teologicky možné, že nemenný Boh mení svoje rozhodnutia, príliš nešpekulujme. Jednoducho zjavenie Písma nám hovorí, že tak to je.