8. Krotkosť (tichosť, miernosť)

Bolo to v Nemecku počas nacizmu. V istom meste pôsobil dominikánsky kazateľ, známy svojou horlivosťou a odvahou. Nebojácne a neúnavne hovoril proti nacistickej ideológii. Gestapo najprv váhalo s jeho zatknutím, pretože nechcelo okruh jeho nadšencov, ktorí ho obdivovali a mali radi provokovať. Nakoniec ho však predsa len zatkli a obesili.

Bratia z jeho rehole prosili o vydanie jeho tela, aby ho mohli dôstojne pochovať. Nacisti im ho nakoniec neochotne vydali. Telo kňaza nieslo na sebe nespochybniteľné znaky brutálneho mučenia. Nacisti vydali príkaz, aby sa pohreb konal v prísnej tajnosti. A ak sa stane, že niekto sa na ňom zúčastní z vonka, tento človek bude vypočúvaný.

Karl Schmidt, tiež silný hlas proti Hitlerovi a jeho nacistickému režimu, bol blízkym priateľom popraveného kňaza. Rozhodol sa, že na pohreb pôjde. Na druhý deň ráno ho zatkli a násilne ho zaradili do nemeckej armády ako pešiaka. Bolo mu povedané, že ak odmietne ísť na ruský front celú jeho rodinu odvlečú do koncentračného tábora.

Schmidta po jeho odchode na ruský front čoskoro zajala Sovietska armáda a odvliekli ho do pracovného tábora Gulag. Strávil tam sedem dlhých, nekonečných rokov. Keď vojna skončila, Rusi ho „pozvali“ do komunistickej strany a navrhli mu, aby ostal v Rusku, že veď jeho rodina sa o neho aj tak nezaujíma. Dôkazom bolo to, že mu nikto z rodiny počas celých tých dlhých rokov nenapísal, hoci o­n im písal list každý týždeň. Keď odmietol, dobu jeho väzenia mu predĺžili. No Schmidt nikdy nestratil vieru. Každý deň sa modlil ruženec a aj svojich spoluväzňov učil modliť sa a nepoddávať sa pokušeniu zúfať si.

Schmidt bol konečne prepustený. Domov sa dostal cestou výmeny vojnových zajatcov. Neskôr cez tzv. asociáciu bývalých väzňov, ktorú založil sa dozvedel, že to jeho nedostávanie listov bolo jedným krutým podvodom. Nikto z jeho rodiny nikdy žiaden z jeho listov, ktoré im poslal z Gulagu nedostal. Všetko to bol len dobre premyslený spôsob vymývania mozgov, ktorý väznitelia používali na svojich väzňov, aby ich zlomili. No bola tu jedna významná výnimka. Štyrikrát v roku Schmidtove listy doputovali na určené miesto. Každý jeden z týchto listov na obálke niesol dátum jedného z významných mariánskych sviatkov.

Schmidt sa teda dostal domov do Nemecka. Najprv prežíval veľkú radosť z toho, že videl všade kanadských vojakov, ktorí boli znakom, že nacisti prehrávajú. Dozvedel sa, že nemecká armáda sa sťahuje k Berlínu. Keď docestoval do svojho mesta k svojmu domu, svoju matku našiel v slzách sedieť vedľa pár rodinných vec, ktoré ležali v jeho ruinách. Nebolo to Gestapo, ktoré zničilo ich dom, ale kanadskí vojaci, ktorí boli presvedčení – hoci iste nie celkom bezdôvodne – že Schmidtovci boli nacisti. Jednou z najpríťažlivejších vecí, ktoré sa stali korisťou kanadských vojakov bol fotoaparát, ktorý Schmidtovci pokladali za svojej cenné vlastníctvo. Nebol to bežný fotoaparát. Išlo o pokusný model, ktorých bolo vyrobených iba veľmi málo kusov, preto bol v podstate bežne neznámy. Fotoaparát mal dve clony a niekoľko objektívov, ktoré mohli súčasne vystaviť fotografický papier vplyvu svetla prichádzajúceho z rozličných uhlov. Keď sa film vyvolal, fotky sa vložili do špeciálneho prehliadača a ten umožnil ním urobený obraz vidieť trojrozmerne. Vojak, ktorý fotoaparát Schmidtovcom ukradol jeho zvláštnosti nepoznal a preto „zabudol“ s fotoapará­tom ukradnúť aj špeciálny prehliadač fotiek.

O niekoľko rokov neskôr jeden zo synov Karla Schmidta – Jozef, teraz už katolícky kňaz – cestoval raz do Kanady, aby tam navštívil svojho kamaráta, kňaza. Navštevovali spolu rozličné miesta a stretali sa s rôznymi ľuďmi. Raz sa stretli aj s istým známym teológom, profesorom na jednej z významných kanadských univerzít. Ten ich pozval do svojho bytu na návštevu. Keď sa teológ dozvedel, že Jozef je Nemec, ukázal mu „úžasný vynález“, ktorý si zaobstaral, keď bol v Nemecku ako vojak počas vojny. Otec Jozef zoberie vynález do svojich rúk, poobzerá si ho zo všetkých strán a zacíti, že sa v ňom čosi deje: pocit prekvapenia sa v ňom mieša s pocitom desu. „Ako ste k tomu prišli?“ pýta sa teológa. „Ô…,“ odpovedá teológ, „keď som bol s kanadskou armádou v Nemecku počas vojny, býval som u jednej rodiny. Dosť sme sa zblížili. Keď som odchádzal, dali mi tento fotoaparát.“ Spomenul meno mesta, kde rodina žila. Bolo to to isté mesto, kde žili Schmidtovci!

Otec Jozef obracal fotoaparát vo svojich rukách dokola, znova a znova. Všimol si iniciálky, vygravírované na jeho spodnej časti: K.S.Nemal najmenších pochybností. Teológ ukradol fotoaparát z do­mu jeho otca Karla Schmidta. Čo by mal urobiť? Nie je ťažké predstaviť si hnev, ktorý narastal v jeho srdci. Mal by teológa konfrontovať a tak ho odhaliť? Toto by ho bezpochyby strápnilo a pokorilo, a je celkom možné, že by to poškodilo aj jeho slávnu povesť. No vedel, že pokrytectvo a krádež sú veci, voči ktorým nemožno byť zhovievavý. Treba sa voči nim postaviť rázne a rozhod­ne. Čo by urobil jeho otec? Čo by v takejto situácii urobil Kristus? Od otca Jozefa si to, aby sa za skutok, ktorý bol spáchaný voči jeho otcovi nepomstil požadovalo mimoriadny akt miernosti. Rozhodol sa v tejto chvíli nereagovať!

Keď sa rozišli, napísal svojmu otcovi list. Informoval ho v ňom o jeho prekvapujúcom objave. O tejto zaujímavej náhode, alebo ako to o­n zvykol nazývať „božej náhode“ informoval aj svoju sestru.

O niekoľko mesiacov neskôr, bolo to na Štedrý deň, sa otec Jozef znova stretol s teológom. Neprišlo ani ku konfrontácii, ani k odhaleniu. Dal mu jednu zvláštnu vec, ktorá teológovi roztriasla ruky a tvár mu rozpálila od rozpakov dočervena. „Je to vaše,“ hovorí mu otec Jozef láskavo. „Človek, ktorý vám kedysi dal ten fotoaparát vás pozdravuje. O posiela vám toto: zabudol vám to vtedy dať. K fotoaparátu totiž patrí aj tento prehliadač.“[2] Bolo to gesto hodné biskupa z diela Bedári od Viktora Huga. Ak sa Karl Schmidt naučil z tých rokov utrpenia a núdze aspoň jednej veci, potom to bolo to, že je lepšie odplácať neresť čnosťou, ako reagovať na neresť inou, svojou neresťou. Každé pokušenie odplatiť sa za to, čo sa mu stalo hnevom, pomstou, odvetou alebo prísnou spravodlivosťou prekonal mocou svojej miernosti a poddajnosti, a namiesto hnevu a odplaty sa rozhodol prejaviť pokoru, odpustenie, veľkodušnosť a dobročinnú lásku. Veď či to nebola práve miernosť, ktorá spôsobila, že do života sveta prišla na Vianoce radostná zvesť pokoja a lásky voči všetkým ľuďom dobrej vôle?

Komentár

V slovenčine nie je ľahké jedným slovom vyjadriť stav duše človeka, ktorý vlastní to, čo popisuje anglické slovo meekness,talianske slovo mitezza alebo latinské mansuetudo. Je to rozhodnutie kapitulovať pre pod pokušením odplatiť zlo zlom. Je to stav vnútorného upokojenia sa a skrotenia rozpálených emócií a rozhodnutia sa pre dobro. Najlepšie by tento stav v slovenčine popísali slová miernosť, ústupčivosť, krotkosť, tichosť, pokora, kapitulácia, poddajnosť. Je jasné, že v slovníku väčšiny dnešných ľudí nič z tohto nemá miesto. Veď sa len pozrime napríklad na reakcie vodičov, ktorí si navzájom nedajú prednosť, alebo keď jeden druhého terorizuje za to, že sa nepodriadil jeho brutálnej jazde. Alebo na cestujúcich v hromadnej doprave, reakcie v obchodoch, provokácie na uliciach, alebo – čo je najsmutnejšie – na rozdúchané ohne v rodinách, manželstvách a iných významných vzťahoch, ktoré sú výsledkom v počiatku malej emocionálnej iskričky, ktorá sa včas neuhasila. Dnešný človek má tendenciu miernosť a ústupčivosť pokladať buď za slabosť alebo za prejav nedostatku odvahy. A je škoda, že miernosť, poddajnosť a ústupčivosť sa nachádza medzi najmenej oceňovanými čnosťami. Sv. Tomáš Akvinský však píše, že „miernosť je čnosť, ktorá je viac než čokoľvek iné prejavom, že človek vlastní sám seba.“[3]

Vo filme Schindlerov zoznam sa nachádza jedna scénka, na ktorej toto Akvinského tvrdenie vidíme krásne v akcii. Schindler, nacistický oportunista, ktorý však medzitým prešiel cez vnútornú premenu, sa raz stretne so svojim bývalým priateľom, teraz hlavným komandantom koncentračného tábora Amonom, ktorý sa vyžíval v krutosti a vo vraždení ľudí. Títo dvaja sa rozprávajú pri poháriku. Komandant Amon hovorí: „Sledujem ťa už dlhší čas. Nikdy nie si opitý. To je sebaovládanie. Sebaovládanie je moc. Je to naozaj moc.“ „Myslíš, že to je dôvod, prečo sa nás väzni boja?“ pýta sa Schindler. „Boja sa nás, lebo máme moc zabíjať. Preto majú strach,“ Amon na to. Schindler mu však oponuje: „Pretože máme moc zabíjať, ako sa nám zaľúbi. Niekto spácha zločin, dáme ho zabiť a máme z toho dobrý pocit. Alebo ho zabijeme sami a máme z toho ešte lepší pocit. To však nie je moc. To je spravodlivosť. Spravodlivosť je niečo iné, ako moc. Moc je, keď máme všetky dôvody pre to, aby sme niekoho zabili, a predsa ho nezabijeme.“ „Myslíš, že toto je moc?“ pýta sa Amon. „Takúto moc mali cisári,“ hovorí Schindler. „Pred cisára je privedený väzeň, vrhne sa na zem a prosí o milosť. Vie, že zomrie. A nato mu cisár odpustí. Nechá toho bezcenného človeka odísť.“ „Ty si predsa len opitý,“ reaguje zdesený Amon. „Toto je moc, Amon! Toto je moc!“ dodáva Schindler. A má pravdu. Toto je moc, pretože toto je znakom, že človek vlastní sám seba.Nevlastnia ho jeho emócie a túžby po pomste alebo po iných vrtochoch, ale o­n sám rozhodne, čo urobí. Toto je vlastnenie seba.

Miernosť, ústupčivosť, poddajnosť je v skutočnosti pravým opakom slabosti. Je to moc. Slovo, ktoré vo svojej latinskej definícii používa sv. Tomáš Akvinský (pozri si poznámku pod čiarou) je termín na označenie vlastnenia seba: compos sui. Tento termín vyjadruje myšlienku pozberania sa a uvedomenia si svojej vnútornej moci.[4] Compos (akuzatív compotem) doslova znamená „mať kontrolu“ alebo „mať moc“, vnútornú moc za pomoci ktorej človek vlastní seba samého.

Ľudia sa s uznaním vyjadrujú o človeku, ktorý sa rozzúri hoci aj na malú urážku. Hovoria o ňom, že nie je slaboch lebo si nenechá skákať po hlave. A tak to považujú za správne. Pokiaľ, samozrejme, im samým niekto nerozbije nos. V niektorých západných kultúrach je napríklad známy termín „feministická zúrivosť“. Toto je akceptovateľný postoj istej časti obyvateľstva, ktorá sa snaží na nespravodlivosť voči sebe reagovať pomstou, odplatou a hnevom. No odviazanie hnevu z reťaze nie je vlastnenie seba, alebo kontakt so svojou vnútornou mocou, ktoré spomína vo svojej definícii Tomáš Akvinský. Hnev, ktorý vedie k odplate môže byť neúčinný a jalový, ak nie výslovne kontraproduktívny. Ako varuje sv. Bonaventúra: „Stať sa naštvatým a netrpezlivým so zlyhaniami druhého človeka je to isté, ako keby sme reagovali na to, že niekto padne do priekopy tým, že sa sami vrhneme do druhej priekopy.“ Ak by túžba po odplate nebola usmerňovaná potom by sa vykonávanie spravodlivosti stalo púhou odplatou zlom za zlo. Aodplata takéhoto typu má tendenciu konflikt vystupňovať. Jeden výbuch vyburcuje ďalší výbuch.

Ak chceme, aby pocit našej vnútornej moci a vlastnenie seba samého boli účinné a ak to má byť prejav čnosti potom je nevyhnutné, aby sme sa oddali miernosti. Tá človeka uschopní, aby na zlo odpovedal dobrom. V evanjeliách sa nachádza výrok Ježiša, ktorý pôsobí na (konfliktami) unavenú dušu ako pohladenie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vásposilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu“ (Mt 11, 28-29).[5] Miernosť nie je zbabelosťou, bojazlivosťou alebo podkladaním sa, ako si to niektorí myslia. Je to moc, ktorá výbuch hnevu usmerní a podriadi ho úsudku a vláde rozumu. Samozrejme, tým sa nechce povedať, že iným dovolíme, aby si s nami robili, čo sa im zachce, a že my budeme odovzdane znášať všetky ich vrtochy. Toto by nebol ani kresťanský, ani ľudsky zrelý postoj. Theophylaktus, arcibiskup z Achrisu z 11. storočia hovorí, že tichými, miernymi a ústupčivými „nie sú tí, ktorí nie sú nikdy nahnevaní, pretože toto by nebolo možné. Ale sú to tí, ktorí majú síce hnev, no tento hnev ovládajú; a ktorí sú nahnevaní no len vtedy, keď je na to dôvod. Miernosť a ústupčivosť nie je zmieriteľná s pomstou, podráždenosťou, prehnanou precitlivelosťou, no je zmieriteľná so sebaobranou alebo pokojným a pevným trvaním na svojich právach.“ Miernosť a ústupčivosť to je vnútorná sila, ktorá človeku umožní znášať zlo alebo ťažkosti bez frfľania a znechutenia. Je to čnosť, ktorá človeku pomôže sputnať jeho prchavé vášne, aby na ich miesto prišli múdrosť a láska, a tieto dve aby potom vykonali to, čo treba vykonať. Ako povedala Matka Tereza: „Je lepšie robiť dobro, ako bojovať proti zlu.“

Už pred mnohými storočiami sv. Bernard poukázal, že sú ľudia, ktorí sú veľmi tichí a mierni, keď im všetko vychádza a funguje podľa ich predstáv. No akonáhle im do cesty príde nejaká prekážka alebo protirečenie vybuchnú ako sopka a jej horúca ničivá láva tečie na všetky strany. Dali by sa prirovnať k sopke, ktorá je pokojná ale iba dovtedy, kým sa v nej nenazberá dostatok energie. Sú tichí a mierni, ale iba do istého bodu. No skutočnou skúškou čnosti miernosti je reálny, všedný, každodenný život. Život s často nemožnými ľuďmi. A ak nevlastníme čnosť miernosti, potom práve na živote s taký­mi­to ľuďmi sa jej môžeme naučiť.

Jedným z najväčších príkladov hrdinskej miernosti a poddajnosti je františkánsky kňaz sv. Maximilán Kolbe. Keď bol väzňom v Oswienčime voči svojím väzniteľom preukazoval lásku bez ohľadu na to, ako brutálne sa k nemu správali. Svojich spoluväzňov prosil, aby vzdorovali pokušeniu nenávidieť nacistov a vysvetľoval im, že jedine láska je kreatívna.

Keď jedného dňa ušiel väzeň a ako pomsta bolo vybratých desať mužov, ktorí mali zomrieť v bunkri hladu na výstrahu ostatným, Kolbe – ktorý najprv nebol vybratý – prosil, aby jeho poslali na smrť namiesto iného väzňa, ktorý naliehavo prosil o milosrdenstvo. „Ja som katolícky kňaz“, hovorí Kolbe veliteľovi tábora. „Chcem zomrieť namiesto toho človeka. Ja som starý. o­n má ženu a deti.“ Počas celých tých desiatich dní, plných hladu, strachu, bolesti a agónie, Kolbe prosil deväť svojich spoločníkov, aby sa spolu s ním modlili za svojich nepriateľov i za seba samých.

Kolbeho miernosť mala bezpochyby nadprirodzený pôvod. Tvárou tvár jednému z najväčších ziel, aké kedy človek v histórii poznal nikdy nestratil presvedčenie, že to, čo v konečnom dôsledku zvíťazí, nebude zlo, ale dobro. Veril, že hoci bolesť a prenasledovanie môže zničiť telo človeka, ak tieto veci prijme v láske voči iným, o­ny môžu pomôcť jeho duši k väčšej dokonalosti. V júni 1979, keď pápež Ján Pavol II. navštívil Osvienčim, povedal: Na tomto mieste, ktoré bolo vybudované ako plod popretia viery v Kolbem dosiahli víťazstvo viera a láska.“ O tri roky na 800-sté výročie narodenia sv. Františka z Assisi bol Kolbe vyhlásený za svätého.

A toto je odkaz aj pre nás: miernosť v tom najhrdinskejšom prejave je darom od Boha. No Boh svoje dary rozdáva bez miery, ak o ne stojíme, prosíme, snažíme sa o ne, na ich rozvoji pracujeme.

· Aká si povaha? Si od prirodzenosti mierny? Alebo si búrlivák? Ako reaguješ na urážky a protirečenia zo strany iných? Nie si pomstychtivý? Nechceš iným za každú cenu ukázať, že nad tebou nezvíťazia? Nie si prehnane hrdý, namyslený, nafúkaný, arogantný? Všetky tieto vlastnosti vedú k násiliu.

· Nestretol si sa už v živote so situáciou, na ktorej si videl, že neústupčivosť vedie len k vystupňovaniu zla a že v konečnom dôsledku nič nerieši? Čo to bolo konkrétne? Spomínaš si na to?

· Ak si mierna povaha, možno si povieš, že s hnevom a neústupčivosťou nemáš problémy. No nežiješ v sebaklame? Vlastníš sa naozaj, ako hovorí Akvinský? Vieš byť pozitívne, kreatívne mierny a ústupčivý? Láska je totiž akcia a nie stiahnutie sa z akcie k pasivite.

Pripravil: Milan Bubák SVD